Po vpáde Tatárov v roku 1241 začal uhorský kráľ Belo IV. s rozsiahlym osídľovaním spustošenej krajiny. S úmyslom pozdvihnúť jej obranyschopnosť a úroveň hospodárstva pozýva do Uhorska hlavne Sasov, ktorí sa vyznali v remesle, v obchode a v hospodárení vôbec. Dáva im mnohé donácie, ale zároveň ich zaväzuje k vojenskej povinnosti.
V kronike Gašpara Haina sú spomenuté tri nevydarené pokusy Sasov, vybudovať mesto, ktoré predchádzalo dnešnej Levoči. Vo vybraných lokalitách pri Spišskej Sobote, Dreveníku a na Mestskom vrchu, nachádzajúcom sa necelé 3 km juhovýchodne od súčasnej Levoče, smerom k Spišskej Novej Vsi, stroskotali ich plány buď na nedostatku vody, alebo kameňa ako stavebného materiálu.
Viktor Greschik, historik a botanik, uvádza vo svojej kronike legendu, ktorá hovorí o tom, že Sasom hľadajúcim miesto pre stavbu nového opevneného mesta pomohol anjel. Ten sa už nemohol dívať na ich beznádej, zjavil sa im a ukázal na vrch neďaleko dnešného mesta, zvaný Stará Levoča alebo Mestský vrch. Deň čo deň sledoval ich dielo z výšky , ale z nejakého dôvodu sa mu nepáčilo. Nespokojný, preniesol údajne za jednu noc staviteľov a ich stavebné dielo na kopec, kde stojí dnešná Levoča. Podľa historikov však nemecky hovoriaci osadníci nezakladali nové osady, ale usádzali sa v blízkosti už vybudovaných slovanských osád, s ktorými postupne splynuli. Levoča vznikla pravdepodobne z troch takýchto osád.
Spracovala a foto: Dana Kristeková, Informačná kancelária mesta Levoča
Zdroj:
SUCHÝ, Michal: Dejiny Levoče. Zv. 1. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo, 1974
ŽIFČÁK, František: Stará Levoča v archívnych prameňoch zo 16. – 18. storočia. In: Archeologiahistorica 18/93, 1993
